Napísala som krátku poviedku o hradoch na motívy povesti uverejnenej v knihe „Kultúrne Krásy Slovenska, Hrady a zámky, 2008„. Prerozprávaný príbeh nie je skutočný, iba sa snaží reflektovať na dané obdobie a udalosti, počas ktorých sa mohli odohrávať. Budem rada, ak mi napíšete váš názor.
„Raz počas svadobného obradu vtrhli do dedinského kostola drábi. Spred oltára odviedli krásnu dievku svojmu pánovi Komorovskému. Dievka bránila svoju nevinnosť, schmatla zo stola ťažký kalich a udrela pána po hlave. Pán sa napajedil a prikázal dievča zbičovať do krvi. Keď jej strhli z tela posledný kus šiat, nahé telo jej zakryli dlhé vlasy. Drábi zaváhali. Pribehol rozzúrený pán vykonať ortieľ sám. V tom ho z jasného neba zasiahol blesk a Komorovský padol bezvládny k nohám mladuchy, ktorá si zachovala nevinnosť. Ešte v ten deň sa vydala za svojho milého.“
zdroj úryvku povesti: Kultúrne Krásy Slovenska, Hrady a zámky, 2008 [Daniel Kollár, Jaroslav Nešpor; Akcent, 2008; ISBN 9788072685417]
Iveta Cs.: Oravská mladucha
Kedysi dávno v 15.storočí žila Anička pokojným dedinským životom. Ťažko na poli pracovala, rodičom pomáhala, po večeroch šila… Prostým životom žila. Rodina dúfala, že by krásou svet dobyla.
„Jáj!!! Keby si sa radšej tak do nejakej bohatej rodiny vydala.
Nie, ty si si Jana, suseda vybrala.
Mohla si mať šperky, majetky…
no takto budeme mať aj naďalej holé zadky.
Ach dcéra, krásna si,
no láska ti hlavu múti.
Prečo ten obyčajný Jano?
Mohla si pocestovať ďaleko odtiaľto…“
Jej mama po večeroch snívala, že by Anička z ruky do úst žiť nemusela… Ale Anička si vybrala Janíčka od susedov. Susedovci veru nemali o nič menej problémov.
„Janíčko zoberme sa.
Už budúci týždeň, prosím.
Bojím sa, že to už dlhšie nevydržím.
Chcem byť s tebou,
nechcem aby ma poslali šírou zemou…
nechcem nikoho okrem teba.
Chcem byť len tvoja žena.“
Tak aj urobili. Nikoho názor nepočúvali. Museli sa s tým všetci zmieriť. Anička pri Jankovom boku predsa ešte viac žiari. Vystrojili krásnu svadbu, nechceli zahanbiť Oravu. Po celej dedine kolovalo, že krásna Anička s Jankom si povedia „áno“.
„Anička si bude brať toho Jana.
Škoda, bola taká krásna,
že by si mohla zobrať aj kráľa.“
Táto klebeta sa dostala do uší Petrovi Komorovskému. Oravský župan neváhal a musel si obzrieť, kto je tá krásna Anna. Videl ju deň pred svadbou, ako vonku kŕmi sliepky. Veruže bola krajšia než ostatné dievky.
„Priveďte mi ju do hodiny!
Chcem tú pannu do rodiny.
Bude mojou ešte dnes,
ak ju neprivediete, tak vás stihne trest!“
Prikázal Peťo drábom. Nikto sa nechcel hádať so svojim pánom. Peťo nemal dobrú povesť po svete, každý vedel, že spory s ním prinášajú obete.
„Hľa, pannu tu máme!
Bojíme sa, že kosti si doláme!
Celú cestu sa vzpierala,
Janíčkové meno volala.
Našťastie nás bolo dosť,
Janovi sme zlomili jednu kosť.“
Komorovský sa potešil. Svoju obeť chcel obšťastniť. Do tváre mu napľula, na chvíľu sa ochránila.
„Zbičovať a strhnúť šaty!
Tu skončili všetky žarty.“
Drábi dievča bičovali, tá preklínala Petrove oči. Šaty jej spadli na zem, obloha nadobudla čierny tieň. Vlasy jej nahotu zahalili, slzy jej tvár pokropili. Drábi sa rozpačito obzerali, bolo nutné to, čo urobili? Naozaj chcú toto dievča trestať? Bude ich to neskôr v snoch metať.
„Zbabelci!
Pakujte sa do kutici!
Teraz bude už len moja,
aj tak sa ma všetci boja.
Neujdeš mi maličká,
nepomôže ti tu mamička.“
Rozbehol sa Komorovský na dievča, no v tom z neba veľký hrom ozval sa. Z čiernoty blesk vystrelil, do hlavy mu uderil. Pán padol na zem, s Komorovským bol už Amen. Anička druhú šancu dostala, ešte v ten deň sa za Janíčka vydala.
Koniec
Nechajte mi komentár, ako sa vám páčila moja poviedka. Aspoň budem vedieť, či to niekto čítal 😀